Dopis

Ze vzpomínek - přímé svědectví R. Azsóthové

 Jedného dňa sa konalo veľké zhromaždenie, kde vystúpil muž menom Ruzivka (ak sa dobre pamätám) a oznámil, že je možnosť vrátiť sa domov. Učitelia nás presviedčali, aby sme rodičov odhovorili od návratu, ale naši rodičia na to nechceli ani pomyslieť. Napísali sme žiadosť o návrat. 19. februára 1947, presne 2 roky po našom odchode, sme dostali oficiálny príkaz zbaliť sa a vrátiť sa domov. Už vtedy sme boli šesťčlenná rodina, vrátane mojej 3-mesačnej sestry. Medzitým sa v Čechách oženil môj strýko, vzal si 22-ročnú ženu, ktorá mala ročného synčeka a na ceste domov čakala už druhé dieťa. 27. februára, už doma sa im narodil chlapček. Moja mama cestovala s 3-mesačnou sestrou osobným vlakom, tehotná teta bola v deviatom mesiaci a so sebou mala 2-ročného syna, plus celá naša rodina cestovala v dobytčích vagónoch, kde sme spali na slamených matracoch. V Brne sme čakali veľmi dlho, možno 2 dni, a tam rozdávali teplé kakao. Poslali nás po kakao, ale neoznámili, že vlak ešte neodchádza. Vlaky trúbili, pískali a ja som si myslela, že vlak už odchádza bezo mňa. Pýtali sa ma, koľko nás je súrodencov, v panike som povedala, že desať. Dali nám toľko kakaa, že som to už nevládala ani uniesť a trochu som sa poliala. Cesta domov trvala asi 5 dní. Konečne sme dorazili do Királyrévu (Kráľov Brod), kde sme sa nasťahovali do domu, ktorý rodina pripravila na náš návrat. Babka, ktorú sme úspešne priviezli späť, zomrela v roku 1951 a pochovali sme ju v miestnom cintoríne. Po návrate sme s bratom nastúpili do slovenskej školy, kde sme sa rýchlo prispôsobili, aj vďaka tomu, že učivo sme už predtým zvládli v Čechách. Ja som začala rovno v tretej triede. Napriek ťažkým podmienkam som sa vždy snažila byť usilovná žiačka, všetko som si zapisovala a doma sa dôkladne učila. Už vtedy som sa rozhodla, že moje deti musia chodiť do školy vo svojom materinskom jazyku.

Tolik ze vzpomínek paní R. Azsóthové