Dopis

Ze vzpomínek - přímé svědectví R. Azsóthové

Keď sme dorazili na stanicu v meste Žatec, čakali sme tam ďalší týždeň. Miestni gazdovia, ktorí väčšinou obývali domy po Nemcoch vysídlených zo Sudet, dostali zoznam novoprišlých maďarských rodín s údajmi o počte členov a počte práceschopných osôb. Môjho strýka hneď odviedli, pretože bol samostatný, 41-ročný muž. Naše dvere na vagóne pravidelne otvárali, aby skontrolovali, kto je práceschopný. Keďže len môj otec bol schopný práce, vždy nás zavreli späť. Zostali sme vo vagóne ešte asi 5-6 dní. Prišiel po nás gazda menom Dirshmid (neviem ako sa presne píše) na voze ťahanom koňmi, ktorý takisto býval v dome po Nemcoch. Hovorilo sa, že prichádzajúci ľudia sú veľmi špinaví. Najprv nás chcel odviezť do domu poškodeného počas vojny, kde boli všetky okná rozbité. Moja mama plakala, že v takej zime aj tak zamrzneme. Gazda sa nad nami zľutoval a dal nám bývať v menšom domčeku na svojom dvore – dvojizbovom dome s kuchyňou a podkrovnou izbou, ktorú predtým prenajímal učiteľ. Keď sme sa nasťahovali, na stole boli rozložené taniere s večerou alebo obedom, ktoré tam nechali predchádzajúci obyvatelia, pravdepodobne narýchlo ich nútili odísť. S gazdom sme si veľmi dobre rozumeli. Otec miloval prácu v poľnohospodárstve. Škola bola priamo pred naším domom, a tak sme s bratom už na druhý týždeň nastúpili do školy. Ja som začala odznova v prvej triede, pretože nikto z našej rodiny nevedel po slovensky, iba po maďarsky. Spočiatku sme sa dorozumievali iba gestami. Postupne som sa začala učiť jazyk, najmä od kamarátky, ktorá však bývala ďalej v nejakej osade pri rybníku, a počas snehových závejov prišla do školy až po ich roztopení, asi v apríli. Ich gazda sa údajne volal Plachý. Mama začala pracovať v kuchyni, kde sa jej varenie veľmi osvedčilo. Keď už vedeli, že udržujeme poriadok, gazda sa chválil svojimi „Maďarmi“, kedykoľvek prišli návštevy. Mama si zapisovala nové slová do zošita, ktorý nosila vo svojej zástere. Tento pokojný život trval do jesene 1948, keď gazda musel z politických dôvodov utiecť. Nový gazda, ktorý sa nasťahoval, sa s otcom vôbec nevedel dohodnúť, a tak nás vyhodil z domu. Mama bola vtedy v siedmom mesiaci tehotenstva. Presťahovali sme sa do Nového Sedla, kde sme bývali v starom domčeku pre služobníctvo spolu s ďalšími rodinami. Dom mal dve miestnosti; my sme bývali v prednej izbe, za ktorou bola komora s obilím. V našej izbe bol murovaný sporák, z ktorého v noci vyliezali mravce, šváby a iný hmyz, čoho som sa veľmi bála. Moja sestra sa narodila 3. decembra 1948 v nemocnici v Žatci. Na Vianoce 1948 si pamätám, že sme mali detskú postieľku s odnímateľnou stranou, ktorú sme pravdepodobne dostali. Otec na nej upevnil dosky a pod stromčekom som spávala.