Dopis
Ze vzpomínek - přímé svědectví R. Azsóthové
Dňa 27. februára 1945 vyhlásili vysídlenie. Bohatšie rodiny dostali biely list, čo znamenalo, že mohli ísť do Maďarska. Tu u nás im ocenili majetok, mohli si so sebou vziať hnuteľný majetok a v Maďarsku dostali približne rovnakú hodnotu. Z Maďarska prichádzali namiesto nich tí, ktorí sa tam hlásili k slovenskej národnosti. Chudobnejšia vrstva sme boli my, ktorí sme dostali vysídľovací list do Čiech. Na nás prišiel rad 19. februára 1947, v mínus 20-stupňovom mraze. Oznámili nám, že o ôsmej ráno máme byť pobalení, pretože po nás príde nákladné auto. Predchádzajúci večer môj otec išiel k sestre, ktorá bývala v dome postavenom cez program ONCSA, aby požiadal, či by neprijali našu starú mamu, pretože bola veľká zima a my sme ešte nevedeli, kam nás odvezú. Otec jej sľúbil, že keď sa usadíme na istom mieste, vráti sa po ňu. Dohodli sa, že my
* 4. 12. 1938
zostaneme v rodičovskom dome, a tak stará mama u nás bude môcť zostať až do konca svojho života. V to ráno moja teta, ktorá bola tehotná so svojím šiestym dieťaťom v siedmom mesiaci, prišla a oznámila nám, že starú mamu nemôžu prijať, pretože už teraz majú málo miesta a detí je veľa. Dnes, ako dospelý, chápem, že mali pravdu. Vtedy bol môj otec veľmi sklamaný a vyhlásil, že stará mama zostane v dome; mala okolo 60 rokov a nebudeme ju brať so sebou. Pamätám si, ako nás naložili do zadnej časti nákladného auta, zakrytých perinami, v mrazivých -20 stupňoch. Skoro sme už vyrazili, keď sa stará mama, oblečená v dlhej čiernej sukni a veľkej čiernej šatke namiesto kabáta, s modlitebnou knižkou zaviazanou do šatky na štyroch rohoch, rozplakala a prosila nás, aby sme ju vzali so sebou. Nemali sme srdce ju tam nechať, a tak sme ju tiež vzali na nákladné auto. Pamätám si, že sme mali doma zvieratá, ako kravy, ale také sme si so sebou vziať nemohli. Brali sme si postele, slamené matrace, prikrývky, nejaké jedlo a tzv. "csikóssparhelt" (malý sporák). V Galante nás naložili do dobytčích vagónov. Otec ihneď nainštaloval sporák, v ktorom sme kúrili drevom, a asi po týždni sme dorazili do cieľa. Často sme boli odstavovaní na väčších staniciach, kde nám podávali teplý čaj alebo kakao. Pamätám sa, že mi bola veľká zima a ruky som si držala nad rozpáleným sporákom; keď sa vlak pohol, spálila som si ich, ale nie príliš, mama ich zabalila do handier.